Pamäť považujeme za základnú vlastnosť živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť umožňuje výsledky učenia uchovať tak, aby si ich človek podľa okolností a potrieb mohol kedykoľvek vybaviť a použiť. Pokusy a vysvetlenie súvislostí psychických procesov spájaných so zapamätávaním, uchovávaním, vybavovaním aj zabúdaním, sú veľmi staré. Ich východiskom boli najčastejšie princípy asociácií, o ktorých hovoril až Aristoteles. Pamäť sa stala jednoznačne interdisciplinárnym problémom. Výskumu pamäti a jej jednotlivých fáz sa doteraz venovalo mnoho autorov. K priekopníckym prácam patrí kniha H. Ebbinghausa „O pamäti“. Preslávil sa analýzou vlastnej pamäti. V ostatných rokoch sa pamäť zaraďuje do informačného poňatia kognitívnych procesov ako príjem, uchovanie a spracovanie informácie. Hlavná úloha pamäti spočíva v uchovaní, retencii informácií, ktoré prijali analyzátory. Pamäť môžeme chápať ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vníma, prežíval, robil, alebo jednoducho, čo sa naučil.