Seminárna práca: Rozumnosť ako najväčšia cnosť u Aristotela

Analýza jednej z hlavných cností Aristotelovho atického učenia.

Roku 384 pred Kr. sa v Stageire na polostrove Chalkidiki narodil známi stratég, polyhistori, logik no najmä jeden z najväčších filozofov svojej doby. Vďaka svojej neustálej snahe o preskúmavanie jednotlivých filozofických princípov a vďaka jeho mysliteľským, filozofickým a vedeckým postojom zanechal po sebe obrovské bohatstvo, ktoré ľuďom má čo poskytnúť aj v súčasnej dobe. Aristotelove vedecké dielo je veľmi rozsiahle. Napísal až 170 titulov, z ktorých sa nám zachovalo len 47. Jeho učenie obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania...

Praktický rozum (fronesis) pokladá Aristoteles za nevyhnutný aby sa prostredníctvom správneho úsudku odlíšili dobré konania od konaní zlých. Aristoteles dobre vedel , že nie každá činnosť a nie každý cit dosahujú stred, pretože niektoré činy sú sami o sebe negatívne a zlé, napríklad nehanebnosť, závisť, krádež či vražda sú činy hodné karhania práve preto nepoznajú ani stred –nie sú cnostné. Práve preto vo svojom etickom učení kladie veľký dôraz na rozumnosť, podľa neho je rozumný človek ten, kto hľadá svoje vlastné dobro a vie konať správne. Táto rozumnosť je v jeho ponímaní miera naplňovania ľudskosti. V takomto prípade rozum nielenže myslí ale myslí mravne(cnostne). Rozdiel medzi človekom, a človekom dobrým vidí Aristoteles medzi tým, že ktorý z nich sa usiluje o dokonalosť alebo či sa o dokonalosť neusiluje...