Seminárna práca: Svedomie - Ako ho možno formovať a deformovať

Pojem svedomie je asi rovnako známy v laickej i v odbornej časti verejnosti. Svedomie je akýsi vnútorný hlas, ktorý sa snaží docieliť čistotu a mravnosť. Napriek tomu, že svedomie nie je rovnako rozvinuté u každého z nás, je jednou z tých entít, ktoré nás od seba nielen rozlišujú, ale predovšetkým nás zbližujú. Pretože nech už je u jednotlivca rozvinuté akokoľvek, má ho každý z nás.
So svedomím sme konfrontovaní denne. Či už ide o naše vlastné rozhodovanie, na ktorom má svedomie najväčšiu zásluhu, alebo o morálne posudzovanie každodenných udalostí, odohrávajúcich sa okolo nás. Svedomie je pri rozhodovaní najlepším „radcom“ ale zároveň naším najväčším vnútorným „kritikom“. Je spojené s našim charakterom a našim zaradením do spoločnosti. Preto sa „neobjavuje“ iba vtedy, keď sa človek musí rozhodnúť pri riešení určitého morálneho problému, ale „zúčastňuje“ sa aj drobných „sociálnych“ rozhodnutí, ako napríklad uvoľnenie miesta staršiemu človeku v autobuse. Svedomie je veľmi ťažké „umlčať“ a takmer nemožne „prekričať“, pretože stelesňuje to morálne v nás. To vystihuje výrok Françoisa Fénelona: „Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia“.