Esej: John Stuart Mill - O slobode

Mill už v prvej kapitole Úvod upresňuje o akej slobode vlastne bude v knihe pojednávať. „Predmetom tohto spisu nie je tzv. „sloboda vôle“, uvádzaná dosť nešťastne ako protiklad filozofickej doktríny o nevyhnutnosti, ale občianska alebo spoločenská sloboda - podstata a hranice moci, ktorú môže spoločnosť oprávnene uplatňovať voči jednotlivcovi.“ Taktiež opisuje vývin slobody ako takej, od čias staroveku. Špecificky tu opisuje slobodu ako disponovanie určitou ochranou pred tyraniou panovníka, takže panovník si s danou osobou nemôže robiť čo chce, ako napríklad s otrokom. „Slobodou sa rozumela ochrana pred tyraniou panovníkov.“ Rozvíja, ako sa postupom času ľudia začali obmedzovať moc panovníkov a to dvoma spôsobmi. „Dosiahnutie uznania istej nedotknuteľnosti, označenej za politické slobody alebo práva, ktorých porušenie zo strany vládcu muselo byť považované za porušenie jeho povinností. Druhým spôsobom bolo zavedenie ústavných prekážok, vďaka ktorým sa súhlas spoločnosti stal nevyhnutnou podmienkou niektorých dôležitých aktov vládnej moci.“ Týmto sa dosiahlo to, že panovník si nemohol dovoliť napríklad tyraniu z toho dôvodu, že by tým porušil svoje povinnosti a to by mohlo viesť aj k dôvodnej rebélií. Taktiež nemohol prijímať zákony alebo určovať dôležité pravidlá len tak samovoľne, ale potreboval k tomu súhlas ľudu, alebo ich zástupcov. Postupne opisuje prepracovanie sa až ku demokracii, akoby ho ľudia vtedy vnímali ako nejaký úspech, čiže ľud sebe samému nemusí obmedzovať žiadnu moc. „Úspech odkrýva nedostatky a slabosti...

V druhej kapitole (O slobode myslenia a diskusia) Mill opisuje na začiatok donucovaciu moc ako niečo absolútne zlé, pretože aj nadmerná väčšina nemá o nič väčšie právo brať názor čo i len jednému človeku donucovacou metódou. „Donucovacia moc sama osebe je nelegitímna.“ Opisuje v tejto kapitole to, že nech už nám vlády hovoria akýkoľvek názor, nemusí byť stopercentne istý a teda nemá právo umlčiavať ľudí s inými názormi, pretože ich názor nemusí byť nepravdivý, ba čo viac, môže byť viac pravdivý, než názor vlády. Človek však musí konať i keď si nie je istý pravdivosťou svojich názorov. „Keby sme nikdy nekonali v súlade so svojimi názormi len preto, že môžu byť nesprávne, nikdy by sme nedosiahli svoje záujmy a nenaplnili svoje povinnosti.“ Rozoberá tu otázku, ako je možné, že človek aj napriek svojej neistote robí rozhodnutia, ktoré ho posúvajú dopredu než naopak...

V tretej kapitole (O individualite ako jednom zo základov blahobytu) hovorí o tom, že je užitočné, aby existovali rozmanité názory, aby sa skúšali rôzne spôsoby života. „Je žiaduce, aby sa uplatňovala individualita v tých záležitostiach, v ktorých sa primárne nedotýkame iných.“ Rozvíja to tým, že v spoločnosti, kde pravidlá sú založené na základe tradície, čiže konzervatívne založená spoločnosť, trpí tým, že je ochudobnená o individuálny a spoločenský pokrok. „Keby ľudia pociťovali, že slobodný rozvoj je prvou a podstatnou podmienkou blahobytu, neexistovalo by nijaké nebezpečenstvo, že sa sloboda nebude ceniť.“ ...