Seminárna práca: Cambridgeská škola

Cambridgeskú školu by sme mohli tiež nazvať ako školu Alfreda Marshalla. On bol jej zakladateľom a zároveň osobnosťou natoľko výraznou a vplyvnou, že ostatní príslušníci tejto školy úplne prevzali (či už vedome alebo nevedome) spôsob jeho ekonomickej analýzy.



Arthur C. Pigou, Marshallov nástupca na katedre politickej ekonómie v Cambridge, prispel významne do teórie blahobytu i do teórie peňazí. Dennis H. Robertson rozvíjal cambridgeskú teóriu peňazí a prispel do teórie hospodárskych cyklov. K Marshallovej cambridgeskej škole môžme priradiť tiež Johna M. Keynesa a Joan Robinsonovú, prinajmenšom na začiatku ich kariéry. Až do 30.rokov je možné hovoriť o cambridgeskej škole ako o „anglickej škole“.



Znak tejto školy, ktorý jej dal Marshall, bola snaha uchovať tradíciu anglických klasikov A.Smitha, D.Ricarda a J.S.Milla. To bol dôvod, prečo sa pre ňu ujalo označenie neoklasická. Cambridgeská škola podobne ako lausannská škola vytvárala záujem v ekonomickej rovnováhe a v ekonomickom blahobyte. Obe školy sa však výrazne odlišovali metódou skúmania trhovej rovnováhy. Zatiaľ čo lausannská škola rozvíjala metódu všeobecnej rovnováhy trhu, cambridgeská škola používala metódu čiastkovej rovnováhy trhu: skúmala dopyt, ponuku a rovnováhu určitého trhu za predpokladu, že na všetkých ostatných trhoch nedochádza k žiadnym zmenám. Tento druh analýzy nebol prijateľný pre ekonómov exaktnejšieho myslenia, umožňoval však ľahšiu orientáciu a pochopenie elementárnych trhových vzťahov. Preto sa Marshallova ekonómia s obľubou používala v nižších univerzitných kurzoch ekonómie a používa sa v nich dodnes. V 70. a 80. rokoch 19. storočia došlo vo svete ekonomiky i ekonómie k malej, avšak z dnešného pohľadu veľmi významnej revolúcii: Bola sformulovaná teória hraničnej užitočnosti, ktorá po prvýkrát v dejinách ľudstva postavila do centra všetkého ekonomického diania spotrebiteľa. Spotrebiteľ je podľa tejto teórie "meradlom všetkého". Ostatní účastníci trhu plnia iba jeho priania a reagujú na jeho preferencie. Zároveň tým vzniklo niekoľko užitočných ekonomických nástrojov, pomocou ktorých sa dodnes analyzuje dianie "na trhu. Svet klasickej ekonómie v podaní Adama Smitha, Davida Ricarda, Johna Stuarta Milla, Karla Marxa a mnoho ďalších klasikov, v ktorom hral hlavnú úlohu kapitalista, robotník a feudál, tak bol definitívne nahradený omnoho modernejším a prepracovanejším systémom. Tejto náhrade sa netreba vôbec čudovať, pretože menovaní klasici sa až na výnimky zaujímali výhradne stranou ponuky. Dopyt akoby pre nich vôbec neexistoval. Spočiatku ani netušili, že existuje niečo ako hraničná užitočnosť, bola i ich pomerne prepracovaná strana ponuky plná chýb a nejasností.




Medzi rokmi 1870 až 1890 sa začalo na poli ekonómie modernizovať. Čo bolo z anglických klasikov použiteľné sa použilo, čo si zaslúžilo malú "rekonštrukciu" sa doplnilo a modernizovalo, a čo viedlo ekonómiu do slepej uličky na to sa zabudlo. Prvými modernizátormi boli traja ekonómovia, ktorí prišli so zmenenou teóriou hraničnej užitočnosti - Wiliam Jevons (Anglicko), Carl Menger (Rakúsko) a Léon Walras (Francúzsko). Za nimi nasledoval Vilfredo Pareto (Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko), ktorý spochybnil úvahy predchádzajúcej trojice ekonómov o merateľnosti subjektívneho spotrebiteľského úžitku a prišiel preto s teóriou "indiferenčných kriviek". Nakoniec sa dostalo na anglického ekonóma Alfreda Marshalla, pôsobiaceho v rámci tzv. Cambridgeskej školy, lenže prakticky všetky základné modernizačné úsilia svojich predchodcov zavŕšil.