V druhej polovici 20. storočia asimilačnú politiku sprevádzajú humanistické prejavy. Prístup k Cigánom a kočovníkom sa mení. Tak ako voči ostatným, bola snaha predísť trestu prevenciou, zosilniť sociálnu kontrolu, ktorá mala zabrániť konfliktom a obmedziť možnosti prekročenia konfliktu. Tak vznikla sociálna prevencia: je lepšie zlu a nešťastiu predísť, ako ho trestať a naprávať. Preto vo viacerých štátoch vznikajú sociálne oddelenia, ktoré sa zaoberajú problémami Cigánov a kočovníkov.
Cigáni a kočovníci sa obávajú veľkého vplyvu sociálnej činnosti. Boja sa, že budú pod dozorom, že ich zatiahnu do systému sociálnej ochrany, ktorej cieľom je bezpochyby pomáhať, z ktorej však vyplývajú určité povinnosti. Tieto povinnosti však nemôžu spĺňať, pretože nezodpovedajú ich želaniam a spôsobu života. Vedia, že sociálna podpora je niečo, čo morálne ponižuje a robí človeka závislým. Je však potrebná, lebo je zdrojom finančných prostriedkov, ktoré im umožnia prežiť.