Postavenie USA a Japonska po 2. svetovej vojne bolo diametrálne odlišné. Zatiaľ čo USA boli po vojne na vrchole hospodárskeho rozvoje a značne na vojne zarobili, nemali problémy s odbytom, v krajine bola hospodárska konjunktúra a presunuli sa sem asi 4/5 svetových zásob zlata, čím značne posilnil americký dolár, Japonci mali úplne iné starosti. Krajina bola po vojne na pokraji krachu. Priemysel bol takmer úplne zničený, bola vysoká nezamestnanosť, vysoká inflácia, nedostatok potravín. Japonsko nemá takmer žiadne nerastné suroviny, pred vojnou sa sústreďovalo na výrobu nie veľmi kvalitnej, ale lacnej produkcie, a teda technológie a know-how boli oproti Európe a USA značne zaostalé. Japonsko muselo teda začať budovať svoje hospodárstvo na zelenej lúke, navyše pod silnou nadvládou USA, do ktorého hospodárskeho vplyvu sa dostali. Jediné, čo mohli využiť, a i dokonale využili, bola pracovná sila, sporivosť obyvateľstva, morálna sila každého jednotlivca (a teda neúplatná byrokratická štruktúra) a o tradičný japonský štýl riadenia.