Ideu obdobia stredoveku, stredného veku, popisovali renesanční historici, ktorí sa na tisícročia medzi zánikom neskorej antiky a svojim vlastným oživením antických tradícií pozerali ako na temný, barbarský vek, medzi dvoma obdobiami osvietenosti. I keď štúdium histórie i naďalej rešpektuje toto hrubé rozdelenie, stredovek je pre nás dnes mostom medzi starovekým svetom a modernou Európou. Architektúra tohto obdobia je v západných krajinách v podstate architektúrou kresťanského kostola. Ako povedala Helena Prokešová: „Architektúra podporuje výchovu vkusu, vychováva sama ku kázni, nepretržitým pôsobením na ľudí prispieva k vytváraniu nového typu človeka“. Kresťanský kostol, zrodený do klasickej kultúry rozšírenej okolo brehov Stredozemného mora, ktorá nahliadala k Rímu ako k hlave sveta - caput mundi - sa stal pred koncom stredoveku hlavným predstaviteľom architektúry Európy. Medzitým sa zjednotený antický svet rozpadol a rozdelil sa na tri mocenské bloky: západnú Európu, Byzantskú ríšu východného Stredomoria a islamskú ríšu stredného východu, Severnej Afriky a Španielska. Svoje znalosti stredovekej architektúry čerpáme hlavne z kostolov. Máme k tomu niekoľko dôvodov. Ako postupoval stredovek, cirkev bola stále mocnejšia a táto moc sa prejavovala v skvelých stavbách, ktoré celkom zatieňovali chatrče laického obyvateľstva. Až na niektoré výnimky bol kostol vždy najvýznamnejšou stavbou v obci. Bol postavený z kameňa, a preto mal väčšie vyhliadky na pretrvanie a venovala sa mu veľká pozornosť, pretože bol symbolom posmrtného života, na ktorý boli ľudia tohto obdobia orientovaní. Ako povedal Michael Raeburn: „Každá stavba vypovedá nejaký príbeh“.