Zákonník práce vo svojom § 100 člení dovolenku zamestnanca na 3 druhy, a to na dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť, dovolenku za odpracované dni a dodatkovú dovolenku. Táto právna úprava sa v plnom rozsahu vzťahuje na zamestnancov v pracovnom pomere bez ohľadu na to, či zamestnávateľom je právnická alebo fyzická osoba a platí pre všetky druhy pracovných pomerov. Z právnej úpravy však vypadla tzv. ďalšia dovolenka upravená pôvodne v § 108. Na ňu mali nárok len zamestnanci s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom resp. tí, ktorých práca je závislá od poveternostných podmienok a čerpali ju v období nižšej potreby práce.