Šľachta bola najvyššia spoločenská vrstva, zvyčajne podliehajúca panovníkovi. V stredovekej Európe sa vytvorila šľachta ako privilegovaná vrstva, ktorá obmedzovala moc panovníka. Vlastnila pôdy, príslušnosť k šľachtickému stavu bola podmienkou na dosiahnutie privilégií alebo úradov. V neskorom stredoveku sa začala rozlišovať vyššia (panovník, kniežatá, grófi, baróni) a nižšia šľachta (zemania). Zemania boli najnižšia privilegovaná vrstva v spoločnosti. Na Slovensku ich bolo veľa. Drobní šľachtici (zemania) mali v minulosti osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mohli mať funkcie v stoličnom úrade, mali prístup k vzdelaniu. Na toto právo doplácal ľud. V roku 1848, so zrušením poddanstva boli zrušené aj tieto ich výsady. Zemania sa stávajú roľníkmi a pri práci sa stráca rozdiel medzi sedliakmi a zemanmi. V mysliach zemianskych rodov tento prerod nenastal, žili v starej rodovej sláve a boli na ňu pyšní.