Fiškálna politika dlho nehrala významnejšiu úlohu v teóriách súdobých ekonómov. S nástupom keynesiánskej teórie sa štátny rozpočet stal nenahraditeľným nástrojom hospodárskej politiky. Po druhej svetovej vojne sa začal rozvoj koncepcií tzv. Welfare State, teda štátu blahobytu, predovšetkým vo vyspelých krajinách. Štát sa stal dominantným hráčom v jednotlivých národných hospodárstvach. Takáto politika viedla ku vzniku deficitov štátnych rozpočtov a následných štátnych dlhov. Vlna kríz „štátu blahobytu“ , zlyhania vlád a ropné šoky viedli v 70. rokoch k prehodnoteniu týchto koncepcií a návratu konzervatívnej hospodárskej politiky. Štátu však ostali niektoré sociálne funkcie, okrem iného aj sociálne zabezpečenie. Koncom 20. storočia sa zhoršila demografická štruktúra vyspelých krajín - klesajúca pôrodnosť, zvyšovanie očakávanej dĺžky života, klesajúca úmrtnosť. Tieto trendy sa podpísali pod pesimistické prognózy demografického vývoja a následne vplyvu tohto faktora na verejné výdavky. Očakáva sa predovšetkým nárast podielu verejných výdavkov na dôchodky a zdravotnú starostlivosť.