Pre každé vedecké skúmanie príznačné hľadanie pevných východísk každého pravdivého skúmania. Tento fakt je samozrejmým dôsledkom dôrazu na získavanie objektívnych poznatkov, ktoré môžu mať svoje následné a bezprostredné uplatnenie v praxi Systém východísk uvedenej kvality v danom čase a priestore nemenných a tvoriacich nástroj vedeckého skúmania označujeme termínom vedecká paradigmu.
Pojem paradigma zaviedol do jazyka vedy začiatkom 20. storočia Thomas S. Kuhn v diele Štruktúra vedeckých revolúcií, ktorú koncipoval ako všeobecnú teóriu vývoja vedy. . Otázka hodnoverných základov vedy bola predmetom skúmania už od počiatkov filozofického myslenia v 6. storočí pred našim letopočtom, Skúmania sa zintenzívnili nástupom novoveku a do história sa zapísali sporom medzi racionalizmom a empirizmom. Kuhn vo svojom diele si uvedomil fakt, že vedci používajú pri bádaní ucelený systém názorov o ktorých sa nepochybuje a ktorý tvorí bazu na ktorej postupne budujú celý systém v danej vedeckej oblasti. Touto bázou rozumie Kuhn paradigmu. V knihe Štruktúra vedeckých revolúcií nájdeme niekoľko definícií pojmu paradigma prvýkrát ho v uvedenom diele definuje ako: “... všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu, ktoré istý čas slúžia spoločenstvu odborníkov ako modely problémov a ich riešení“.