Osobnosť jednotlivca neformuje len vonkajší vzhľad či gestá, ale aj jeho rečový a hovorený prejav. Práve ten má neodmysliteľnú úlohu pri rozpoznávaní osoby, osobnosti, ale aj momentálneho stavu človeka. Nenadarmo preto vnikol prekrásny ľudový frazeologizmus - „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči“. Už v starovekom grécku vznikla tvz. kalokagatia, podľa ktorej by nemal byť dokonalý len fyzický vzhľad, ale aj rečový prejav. Z tohto dôvodu začali grécki filozofi vyučovať rétoriku. Aj napriek tomu, že sa dnes rétorika nevyučuje ako samostatný predmet, patrí do oveľa zložitejšieho systému, ktorý v každom svetovom jazyku nadobudol aj svoju kodifikovanú podobu a označuje sa ako suprasegmentálny či prozodický. V súčasnej reči (vo fonetickom rade) nie sú hlásky vedľa seba mechanicky nakopené. Keby to tak bolo, naša reč by znela monotónne, počúvajúci by ju vnímal s veľkou námahou, bola by ťažko zrozumiteľná. Človek preto využíva svoju schopnosť predlžovať, zosilňovať a zvyšovať (znižovať) hlas, zmeniť jeho farbu, zrýchliť a spomaliť tempo reči a členiť fonetický rad. Uvedené schopnosti človeka sa prejavujú na fonetickom rade a jeho jednotkách ako tzv. prozodické vlastnosti reči.