Do roku 1871 bolo Francúzsko jednou z ústredných mocností na Európskom kontinente. Tomu nasvedčuje napr. to, že ostatné krajiny si chceli pri vojenských konfliktoch zaručiť spojenectvo zo strany Francúzov, alebo aspoň neutralitu, ako napr. v roku 1859, keď vystupovali ako spojenci Talianska alebo v roku 1866, kedy v prusko-rakúskej vojne zachovali neutralitu. Zároveň si však Francúzi uvedomovali nebezpečenstvo zo strany zvyšných európskych krajín, hlavne Pruska, ktoré sa snažilo zjednotiť všetky nemecké krajiny. Preto chcela táto európska veľmoc aj naďalej zachovať na kontinente status quo s neustálym posilňovaním svojho postavenia, (ako pri už spomínanej vojne v roku 1859, kedy spočiatku požadoval od Talianov územia Nice a Savojsko, ale keď si uvedomili, že zjednotením Apeninského polostrova by hrozilo oslabenie Francúzskemu štátu, skončili vojnu).