Štátnicové otázky: Vypracované štátnicové otázky z predmetu Metódy sociálnej práce

1. Vývoj metód sociálnej práce. Najvýznamnejšie míľniky a osobnosti vývoja metód sociálnej práce s dôrazom na metódy sociálnej práce so skupinou a komunitou.
Cristina de Robertis charakterizuje 5 etáp vývoja metodiky SP:
1. obdobie (1900 - 1920) - mimovoľné formovanie od dobročinnej, voluntaristickej k profesionálnej SP
Soc. pracovníci používali pracovné postupy, ktoré boli náhodne volené intuitívne alebo na základe podobnosti so situáciou z inej oblasti (pedagogika, psychológia). Zvyšujúci sa počet klientov mal za následok snahu o budovanie vedeckého základu SP a overených pracovných postupov (metód).
Alice Salomonová - založila prvú nemeckú školu pre sociálne pracovníčky
Mary Richmond (1917) vydala prácu s dôrazom na oblasť metodiky sociálnej práce - Social Diagnosis.
2. obdobie (1920 - 1940) - vypracovanie metodiky SP ovplyvnené rozvojom SP v USA
- v r. 1925 - v Nemecku vzniká cech sociálnych pracovníkov.
- v r. 1926 vo Francúzsku vychádza preklad diela Mary Richmondovej Nové metódy asistencie sociálnych služieb a individuálnej práce - oto dielo ovplyvnilo školy sociálnych pracovníkov.
- v r. 1928 sa v Paríži konal 1. kongres SP, zameraný na sociálne služby
- v 30-tych r sa rozpracovali tieto metódy SP: soc. diagnostika, soc. terapia, etapy SP
3. obdobie (1940 - 1950) - prechod od používanej metodiky k metóde zameranej na realizovanie úlohy
Nastáva obdobie kedy klasická metodika práce s jednotlivcom, skupinou a komunitou je vytláčaná realizáciou konkrétnych úloh. Pojem metóda sa zamieta a nahrádza sa pojmom technika - medzi základné techniky patrila: návšteva v rodine, finančná, ošetrovateľská a psychologická pomoc
4. obdobie (1955 - 1960 ) - znovuobjavenie významu metódy „case work“
- dochádza k odtrhnutiu výkonovej časti SP od administratívnej časti - dôraz sa kladie na komplexné znalosti o jednotlivcoch z pohľadu psychológie, sociológie a práva. SP už nie je dobročinnosť, od sociálnych pracovníkov sa vyžadujú hlbšie znalosti, pretože sa vytvárajú ako profesia
5. obdobie (1960 - 1980) - kritické obdobie
- Pincus a Minahánová kritizujú klasické metódy SP a uprednostňujú pochopenie problémov jednotlivca v kontexte celej skupiny a naopak. Vyžadujú, aby bol soc. pracovník schopný používať celý rad metód
- metódy SP sa rozdelili do 2 prúdov: mikropraxe (orientované na jednotlivec, rodina, malá skupina) a makropraxe (orientované na veľké sociálne skupiny, komunity, spoločnosť - preto vznikli 4 oblasti: plánovanie, správa, hodnotenie, organizovania komunity)
- začali sa používať nové metódy: poradenstvo, terapia, supervízia, krízová intervencia..
6. obdobie (1980) - zmeny v metodike SP vo vzťahu ku globalizačným zmenám
Rastie chudoba, nezamestnanosť, rozvoj závislostí, etnické nepokoje, AIDS. Metódy SP sa rozvíjajú na základe interakcie jednotlivca so spoločnosťou a sociálny pracovník by mal vedieť využiť každú metódu.