Bakalárska práca: Právne a inštitucionálne postavenie agentúry Frontex

Pred 20 rokmi sa Maastrichtskou zmluvou rozšírilo právo voľného pohybu na všetkých občanov Európskej únie bez ohľadu na to, či sú ekonomicky činní. Pre 56 % európskych občanov je voľný pohyb najpozitívnejším úspechom Európskej únie. Čoraz viac Európanov využíva výhody tohto práva a žije v inom členskom štáte. Podľa prieskumov Eurobarometer viac ako dve tretiny Európanov (67 %) vnímajú voľný pohyb osôb v rámci EÚ za hospodársky prospešný pre svoju krajinu. Viac ako 14 miliónov občanov európskej únie žijúcich v inom členskom štáte je dôkazom toho, že voľný pohyb, respektíve možnosť žiť, pracovať a študovať kdekoľvek v Únii je právom Európskej únie, ktoré si Európania vážia najviac. Pracovníci Európskej únie využívajú toto právo od samotného zrodu Európskej únie, pretože jeho princíp bol zakotvený už v prvej Rímskej zmluve z roku 1957.
Voľný pohyb občanov je zároveň neoddeliteľnou súčasťou jednotného trhu a kľúčom k jeho úspechu: voľný pohyb stimuluje hospodársky rast tým, že ľuďom umožňuje cestovať, nakupovať a pracovať za hranicami a spoločnostiam poskytuje väčší okruh nadaných pracovníkov. Mobilita pracovnej sily medzi členskými štátmi prispieva k riešeniu nepomeru medzi kvalifikáciou pracovníkov a ponúkanými pracovnými pozíciami v kontexte výraznej nerovnováhy v rámci pracovných trhov EÚ a starnúcej populácie.
Právo občanov EÚ na voľný pohyb na druhej strane vyvoláva obavy niektorých členských štátov vyplývajúce z problémov, ktoré môžu predstavovať migračné toky. Takže v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Európska únia síce zabezpečuje, aby občania mohli prekračovať vnútorné hranice bez kontroly, ale zároveň stanovuje spoločné normy kontroly na vonkajších hraniciach a zavádza integrovaný systém riadenia týchto hraníc.
Podobne ako štruktúra európskej vnútornej bezpečnosti, ktorá sa postupne vyvinula prostredníctvom každodennej schengenskej spolupráce, právnych aktov, ako je Amsterdamská zmluva, a politických usmernení zo záverov zasadnutí Európskej rady v Tampere, Laekene,Seville a Solúne, aj bezpečnosť na hraniciach prešla vývojom od národne orientovaných systémov založených na suverenite každého štátu až po operačnú spoluprácu na vonkajších hraniciach. Aj keď zodpovednosť za kontrolu a sledovanie vonkajších hraníc naďalej spočíva na členských štátoch, vnútroštátne systémy zabezpečenia hraníc sa v čoraz väčšej miere dopĺňajú jednotným súborom účinných celoeurópskych nástrojov riadenia potenciálnych rizík na vonkajších hraniciach.
...