1. Pojem ústavy a funkcie ústavných dokumentov (s. 29 - 34)
Súčasné chápanie ústavy sa začalo postupne formovať v období 16. storočia, a to objavením termínu základný zákon (lex fundamentalis). Ide o zákon, ktorý mal vyššiu moc, než ostatné zákony, pričom týmto zákonom bol viazaný aj kráľ (a nemohol ho jednostranne meniť). Táto predstava sa zároveň spájala s predstavou ústavnej zmluvy medzi kráľom a zemou, a to predovšetkým v Angplicku, kde práva a slobody obyvateľstva korunou boli potvrdené viacerými dokumentami (Magna Charta).
Pre moderné ústavy sú dôležité nasledujúce aspekty:
● myšlienka spoločenskej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi členmi obce, ● vytvorenie, písomné zakotvenie, slávnostné vyhlásenie v podobe ústavy, ● nadradenosť ústavy nad zákonom, resp. nad právnou obyčajou (potiaľto sa aspekty považujú za požiadavky smerované na formu ústavy), ● obsahovo je funkciou ústavy zabezpečenie práv a slobôd jednotlivca, ● ústavy zaviedli deľbu moci (posledné dva aspekty vyjadrujú požiadavky na obsah ústavy).
Ústava predstavuje kľúčovú záležitosť štúdia ústavného práva. V materiálnom zmysle sa za ústavu považujú všetky právne normy upravujúce otázky ústavnej matérie bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v právnom akte (t. j. v ústave), alebo v obyčajovom zákone alebo v inom prameni práva). Celkový zoznam požiadaviek na obsah ústavy (resp. na to, čo konkrétne má patriť do ústavnej matérie), sa dynamicky menil - napr. Aristoteles vymedzoval formy a obsah štátu, osvietenci (Locke a Montesquieu) vnímali ako dôležitú pre ústavu potrebuj deľby moci vrátane zabezpečenia ľudských práv. Až v neskorších obdobiach sa v ústavách začali formulovať aj ďalšie požiadavky, napríklad identifikovať štátne ciele, zakotvili sa hodnoty ústavy a pod. ...