Projekt: O politickej slobode - výroky
Skryť detaily | Obľúbený- Kvalita:69,6 %
- Typ:Projekt
- Univerzita:Prešovská univerzita v Prešove
- Fakulta:Fakulta humanitných a prírodných vied
- Kategória:Humanitné vedy
- Podkategória:Náuka o spoločnosti
- Ročník:5. ročník
- Rozsah A4:7 strán
- Zobrazené:1 537 x
- Stiahnuté:25 x
- Veľkosť:0,1 MB
- Formát a prípona:MS Office Word (.doc)
- Jazyk:slovenský
- ID projektu:5057
- Posledna úprava:10.08.2017
„Predmetom tohto spisu nie je tzv. „sloboda vôle“, uvádzaná dosť nešťastne ako protiklad filozofickej doktríny o nevyhnutnosti, ale občianska alebo spoločenská sloboda - podstata a hranice moci, ktorú môže spoločnosť oprávnene uplatňovať voči jednotlivcovi.“ (s. 11)
„Za starých čias išlo o boj medzi poddanými - či triedami poddaných - a vládou. Politickou slobodou sa rozumela ochrana pred tyraniou panovníkov. Postavenie panovníkov (až na niekoľko ľudovlád v Grécku) sa považovalo za nevyhnutne antagonistické vo vzťahu k tým, ktorým vládli.“ (s. 11)
„Preto sa vlastenci snažili obmedziť moc panovníka nad spoločnosťou a toto obmedzenie bolo tým, čo rozumeli pod slobodou. Pokúšali sa o to dvoma spôsobmi. Prvým bolo dosiahnuť uznanie istej nedotknuteľnosti, označenej za politické slobody alebo práva, ktorých porušenie zo strany vládcu muselo byť považované za porušenie jeho povinností, čo zároveň oprávňovalo určitý odpor alebo všeobecnú rebéliu. Druhým, a obyčajne historicky neskorším, prostriedkom bolo zavedenie ústavných prekážok, vďaka ktorým sa súhlas spoločnosti - alebo zboru reprezentujúceho jej záujmy - stal nevyhnutnou podmienkou niekoľkých dôležitých aktov vládnej moci.“ (s. 12)
„Vývoj pomerov napokon dospel k bodu, keď ľudia prestali pokladať nezávislú moc vládcov, ktorí mali záujmy protikladné k ich záujmom, za prírodnú nevyhnutnosť. .... Teraz sa však už požadovalo, aby vládcovia boli s ľudom totožní a ich záujmy i vôľa boli záujmami a vôľou národa.“ (s. 13)
„V európskom liberalizme treba rozlíšiť dve vetvy: jedna má korene v Anglicku na sklonku 17. storočia a jej typickým predstaviteľmi sú J. Locke, A. Smith, D. Hume, kým druhá, „kontinentálna“ vetva pramení vo Francúzsku v dielach osvietencov a ideológov Francúzskej revolúcie (Voltaire, Rousseau, Condorcet). Obe vetvy sa rozchádzajú v koncepcii individuálnej slobody a demokracie: prvá je dôsledne individualistická, kým druhá v sebe skrýva tendencie totalitarizmu tým, že rešpektuje „všeobecnú vôľu“ a „ľudovú vládu“ ako vládu väčšiny. Tak ako bol vo Francúzsku výnimkou A. de Tocqueville, v Anglicku prevzali mnohé z politickej filozofie „kontinentálneho“ liberalizmu práve utilitaristi - učitelia J. S. Milla: jeho otec James Mill a J. Bentham. Pozícia J. S. Milla vo vzťahu k obom podobám liberalizmu sa hodnotí ambivalentne: nie je dostatočne radikálny ani v jednom smere a z oboch zdrojov vytvára skôr akýsi amalgám.“ (s. 14)
„Za starých čias išlo o boj medzi poddanými - či triedami poddaných - a vládou. Politickou slobodou sa rozumela ochrana pred tyraniou panovníkov. Postavenie panovníkov (až na niekoľko ľudovlád v Grécku) sa považovalo za nevyhnutne antagonistické vo vzťahu k tým, ktorým vládli.“ (s. 11)
„Preto sa vlastenci snažili obmedziť moc panovníka nad spoločnosťou a toto obmedzenie bolo tým, čo rozumeli pod slobodou. Pokúšali sa o to dvoma spôsobmi. Prvým bolo dosiahnuť uznanie istej nedotknuteľnosti, označenej za politické slobody alebo práva, ktorých porušenie zo strany vládcu muselo byť považované za porušenie jeho povinností, čo zároveň oprávňovalo určitý odpor alebo všeobecnú rebéliu. Druhým, a obyčajne historicky neskorším, prostriedkom bolo zavedenie ústavných prekážok, vďaka ktorým sa súhlas spoločnosti - alebo zboru reprezentujúceho jej záujmy - stal nevyhnutnou podmienkou niekoľkých dôležitých aktov vládnej moci.“ (s. 12)
„Vývoj pomerov napokon dospel k bodu, keď ľudia prestali pokladať nezávislú moc vládcov, ktorí mali záujmy protikladné k ich záujmom, za prírodnú nevyhnutnosť. .... Teraz sa však už požadovalo, aby vládcovia boli s ľudom totožní a ich záujmy i vôľa boli záujmami a vôľou národa.“ (s. 13)
„V európskom liberalizme treba rozlíšiť dve vetvy: jedna má korene v Anglicku na sklonku 17. storočia a jej typickým predstaviteľmi sú J. Locke, A. Smith, D. Hume, kým druhá, „kontinentálna“ vetva pramení vo Francúzsku v dielach osvietencov a ideológov Francúzskej revolúcie (Voltaire, Rousseau, Condorcet). Obe vetvy sa rozchádzajú v koncepcii individuálnej slobody a demokracie: prvá je dôsledne individualistická, kým druhá v sebe skrýva tendencie totalitarizmu tým, že rešpektuje „všeobecnú vôľu“ a „ľudovú vládu“ ako vládu väčšiny. Tak ako bol vo Francúzsku výnimkou A. de Tocqueville, v Anglicku prevzali mnohé z politickej filozofie „kontinentálneho“ liberalizmu práve utilitaristi - učitelia J. S. Milla: jeho otec James Mill a J. Bentham. Pozícia J. S. Milla vo vzťahu k obom podobám liberalizmu sa hodnotí ambivalentne: nie je dostatočne radikálny ani v jednom smere a z oboch zdrojov vytvára skôr akýsi amalgám.“ (s. 14)