Historický vývin funkcie hlavy štátu Postavenie prezidenta ako najvyššieho predstaviteľa suverénneho štátu má svoj historický predobraz v tradičnej funkcii panovníka. Tú v minulosti charakterizovalo predovšetkým spojenie dvoch dimenzií- svetskej a cirkevnej. Pôvod moci vládcu bol vykazovaný ako božský ( sú známe napríklad oslovenia typu „z Božej vôle kráľ “), práve týmto pôvodom sa vysvetľovala legitimita kráľovskej rodiny na vládnutie. V 17. a 18. storočí sa naplno rozvinul systém absolutistickej monarchie, ktorého podstatu najvýstižnejšie charakterizoval výrok francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.: „Štát som ja!“ Najvyšší úrad dedičného panovníka bol postupne pretransformovaný na úrad voleného prezidenta. Hlave štátu však zostali niektoré právomoci typické pre monarchu. K najzávažnejším patrí právo veta (v rozličnej forme) voči parlamentom schváleným zákonom, vymenúvanie a odvolávanie členov vládneho kabinetu a v neposlednom rade aj inštitút milosti.