Projekt: DIEŤA - charakteristika dieťaťa v predškolskom a mladšom školskom veku, jeho vývin.

LETMÝ POHĽAD DO HISTÓRIE

Každé dieťa svojou individualitou prispieva ku kráse a čaru detského sveta. Každé tvorí čiastočku v živom súsoší. Náhľady do histórie nám odkrývajú často nemilé skutočnosti o tom, že dieťa a obdobie detstva boli dlhodobo nepochopenou záležitosťou, podceňovanou a zaznávanou. Dokonca mnohí veľkí myslitelia nenachádzali preň pochopenie, zabúdajúc akoby na to, že aj oni sami boli kedysi deťmi. Objavovanie dieťaťa a detstva ako plnohodnotného obdobia sa prejavovalo až v 17. storočí. Nie však v žiaducej intenzite a rozsahu. Vzrástol záujem najmä o rozumovú činnosť detí. Koncepcie ideálnej výchovy dieťaťa siahajú až k starovekým mysliteľom, avšak detstvo s celým jeho čarom, s individuálnym prístupom k jeho špecifikám a oslobodenie v oblasti citovej výchovy prenikli do spoločnosti oveľa neskôr.

V antickom Grécku sa v mestských štátoch, najmä v Sparte a Aténach, rozvinuli isté edukačné systémy, ktoré však smerovali skôr k výchove „občana“, než človeka ako takého. Vojenská Sparta kládla na prvé miesto telesnú a brannú výchovu, kde v zmysle obrany a zdatnosti boli preferovaní chlapci a pri narodení dievčatka, najmä v početnejšej rodine sa často stávalo, že otec, neohrozená autorita, uplatnil právo na výber života, či smrti pre svoje dieťa. Deti (chlapci) boli často násilne odtrhnuté z rodinného prostredia už v ranom detstve a dané do opatery štátu. Štát z nich svojimi prostriedkami a prístupmi, surovými a necitlivými, vychovával poslušných, statočných vojakov na obranu ríše. V ekonomicky, politicky aj kultúrne rozvinutejších Aténach bolo cieľom edukácie vychovať harmonickú osobnosť, ideál krásy a dobra - kalokagathiá, tiež s preferenciou mužskej populácie. V týchto výchovných systémoch, ale aj mnoho nasledujúcich storočí, celkom absentovala emocionálna výchova a citový kontakt matky/rodiča s dieťaťom. Prakticky až do konca 19. storočia sa pozornosť venovala dospelému človeku a jeho zrelej psychike a nepovažovalo sa za potrebné, ba videlo sa priam spoločensky nevhodné, zaoberať sa dieťaťom. Spoločnosť pociťovala odpor k tomu, čo dnes nazývame prirodzeným detským prejavom (zvedavosť, snenie, spontánnosť, atď.). Nemecký lekár Schröder odporúčal ignorovať takéto prejavy, v podobnom duchu vypracoval svoje pedagogické zásady. Známy francúzsky filozof, matematik, fyzik a prozaik Blaise Pascal tvrdil, že pravý život človeka sa začína až v dospelosti, približne v 20. roku života, keď sa u neho plne rozvinul rozum. Dieťa bolo vnímané ako akási miniatúra, nedokonalá napodobnenina dospelého človeka (viď stredoveké obrazy). Tieto názory vyvierali z preceňovania rozumu a z racionalistických názorov osvietenstva, ktoré nenachádzali pochopenie pre špecifický detský svet. V tomto období, kedy vyjadriť vrelý vzťah k deťom bolo nevkusné, nebolo prísne a surové fyzické trestanie detí nijakou zvláštnosťou.