Kategŕia krásna patrí spolu so vznešeným , tragickým, komickým k ústredným estetickým kategóriám. Pri definovaní oblasti tohto pojmu, je zrejmé, že krásno nie je totožné s estetickým. Krásno, podobne ako ostatné kategórie, je iba výrazom alebo modifikáciou estetického. Krásno nie je to isté ako umelecké. Umelecké je realizované estetické - sformované do podoby umeleckých diel. Krásno nie je to isté ako pekné, pôvabné atď. Pri hľadaní najrannejšej koncepcie krásy, ak začneme od antiky, stretneme sa predovšetkým s mýtom. S božstvami ako je Apolón, s jeho Múzami, Pallas Aténa, Hefaistos, Charitky (Grácie), Afrodita. S hrdinami ako sú Helena, Paris, Orfeus, Musaios, Linos, Amfión, atď. Neskôr, v súvislosti so zánikom mytologického myslenia, sa zacali objavovať nové, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse. Krásno je tu buď neoddeliteľné od vecí a jestvuje spolu s nimi, alebo je oddeliteľné a vystupuje ako samostatná umelecká skutočnosť v podobe fyzickej a mravnej dokonalosti. Grécka literatúra klasického obdobia slabo doferencuje krásu a predmetný svet. Prameňom najskoršieho filozoficko-estetického myslenia antiky je Homér. Grécke slová vyjadrujúce pojem krásy sú „kallos“ - krása, a príd. M. „kalos“ - krásny. U Homéra niet nepekných vecí. To je pre Homéra a celú nasledujúcu antickú estetiku prvý a základný fakt. Estetické je tu predovšetkým dobre vykonaná, správne vzniknutá vec. Za krásne pokladá Homér to, čo zodpovedá tradícii, všeob. Uznávanému poriadku, starobylým obyčajom a mravom heroického obd. Krásne je to, čo je hiňumánne, ľudomilé, solidárne, všetko účelné.