V našich úvahách sme používali pojem náboj alebo hustota náboja. Predpokladali sme, že náboj môže byť určitým spôsobom rozložený v priestore. Toto rozloženie sme považovali za známe a nestarali sme sa o konkrétne fyzikál-ne podmienky, za ktorých k tomuto rozlože-niu dochádza. Makroskopiské náboje sú v skutočnosti vždy viazané na svojich mikrofyzikálnych nosite-ľov ako sú elektróny, ionizované atómy alebo molekuly a pod. Chovanie týchto nábojov však závisí na konkrétnych fyzikálnych podmien-kach, v ktorých sa mikrofyzikálne útvary na-chádzajú. Už v počiatkoch experimentálnych skúmaní elektrických javov bolo známe, že - rôzne látky majú rôznu schopnosť byť elek-trizované a udržiavané v tomto stave, - elektrický náboj možno dotykom prenášať z jedného telesa na druhé. Látky, ktoré sú schopné prenášať elektrický náboj, sa nazývajú elektrické vodiče a látky, ktoré túto schopnosť nemajú, sa nazývajú ne-vodiče alebo dielektriká (izolanty). U vodičov sa nositelia náboja môžu voľne po-hybovať celým objemom vodiča. Typickými predstaviteľmi vodičov sú väčšina kovov, kde sú voľne pohyblivé elektróny, ktoré nazývame voľné, roztoky niektorých látok a plyny za ur-čitých fyzikálnych podmienok, kde sú pohyb-livými nositeľmi náboja ionizované atómy ale-bo molekuly a elektróny