Pri uspokojovaní našich „základných potrieb“ boli takmer vždy kladené krátkodobé záujmy pred dlhodobé následky. V súčasnej etape rozvoja ľudskej spoločnosti sa dosiahla taká úroveň pôsobenia človeka na životné prostredie, že príroda stráca schopnosť autoregulácie, čo má negatívny dôsledok na človeka, ale aj na ľudskú spoločnosť ako celok. V poslednej dobe sa často hovorí o efektívnom využívaní energie. Energia je základom všetkých procesov, ktoré prebiehajú v našom okolí a či chceme alebo nie, je aj najdôležitejším faktorom ovplyvňujúcim rozvoj spoločnosti. Požiadavky človeka na energiu stále rastú. Pravdou je, že spotreba energie je v spoločnosti veľmi nerovnomerne rozdelená. Jedna štvrtina ľudstva spotrebuje tri štvrtiny celosvetových zásob palív. Zvyšné tri štvrtiny ľudí tú poslednú štvrtinu zásob. Rezervy palív sú však vyčerpateľné. Odhaduje sa, že uhlie sa nám minie o takých 200 rokov. Ropa už omnoho skôr, približne o 50 rokov, uránu máme ešte na 100 rokov a zemného plynu na 60. Všetky tieto palivá, ktoré v súčasnosti používame, produkujú nadmerné množstvá oxidu uhličitého, ktorý zosilňuje skleníkový efekt. Skleníkový efekt ako taký zabezpečuje život na Zemi. Slnečné lúče, ktoré k nám prenikajú cez atmosféru sa od zeme odrážajú a približne polovica unikne naspäť do vesmíru a polovica sa odrazí naspäť k zemi. Spaľovaním uhlia však uvoľňujeme do ovzdušia oxid uhličitý , ktorý sa hromadil milióny rokov, čím sa skleníkový efekt zosilňuje.