Od päťdesiatych-šesťdesiatych rokov prekonáva poradenstvo vo svete, v krajinách
socialistického spoločenstva i u nás neobyčajne rýchly kvantitatívny, ale i kvalitatívny
rozvoj. Rozvíja sa najmä jeho vnútorná štruktúra — utvárajú sa nové koncepcie
poradenstva, konkretizujú sa úlohy a funkcie, určujú sa ciele a metódy práce,
organizácia a nároky na odborné zabezpečenie výkonu poradenských služieb.
Poradenstvo sa stáva dôležitou zložkou a novým nástrojom v infrastrukture organizácie
a systémov spoločnosti. V kontexte ekonomického a sociálneho rozvoja spoločnosti
zameriava sa na riešenie vývinových úloh a náročných životných situácií
človeka.
Vzhľadom na tieto skutočnosti treba prehodnotiť skúsenosti z doterajšieho vývoja
praxe a teórie poradenstva ako interdisciplinárneho systému: osobitne z hľadiska
úloh a funkcií psychologických vied a psychológov v tomto systéme, v súlade s potrebami
a cieľmi budovania socialistickej spoločnosti, jej úloh v oblasti soc:álnej politiky,
ekonomiky, vedy, techniky, školstva. Tieto ciele vyúsťujú do starostlivosti
o všestranný a harmonický rozvoj osobnosti jednotlivca, pretože v beztriednej
spoločnosti „. . . slobodný vývin každého jednotlivca (je) podmienkou slobodného
vývinu všetkých" (Marx, K. — Engels, F., 1848, vyd. 1977). Takýto prístup
vychádza z historickomaterialistickej koncepcie človeka ako sociálnej bytosti a
rozhodujúcej dejinnej sily.