Jednou zo základných a prirodzených potrieb človeka je potreba žiť v spoločnosti iných ľudí. Hovorí sa o potrebe sociálneho života vo forme rodiny, rodu alebo národa. Ľudia sa spájajú do konkrétnych spoločenstiev, ktoré možno odlíšiť na základe niektorých hľadísk. Takýmito základnými hľadiskami sú územie, jazyk, tradícia a kultúra.
V ľudských spoločenstvách sa určitá skupina ľudí stáva autoritou pre ostatných a určuje im všeobecne záväzné pravidlá. Hovorí sa, že vzniká verejná autorita, ktorá ustanovuje normy správania sa.
Podstatou vzniku a zmyslu existencie verejnej autority možno schématicky a zjednodušene opísať tak, že ľudia sa zriekajú určitej časti vlastnej slobody a skupine osôb spravujúcich spoločnosť odovzdávajú právo určiť pravidlá, kedy a ako sa smie táto časť ich slobody užívať. Je zrejmé, že uvedená skupina osôb bude mať na vymedzenom území určitú mieru moci konať v mene, ale i proti jednotlivcom. Verejná autorita bude mať i prostriedky pre výkon svojej moci. V tomto zmysle chápeme verejnú autoritu ako štát.
Spoločnosť sa teda zrieka časti svojej slobody a odovzdáva ju verejnej moci spravidla dobrovoľne, pretože ľudia si uvedomujú, že bez pravidiel sa ich život stáva ohrozeným a neistým. Táto predstava sa spája s pojmom „ spoločenská zmluva“. Najznámejšou spoločenskou zmluvou je ústava štátu.