V období medzi 1820 a 1840 bolo v Belgicku pre nepočujúcich a nevidiacich založených viacero zariadení. V roku 1853 sa dovoláva Kongregácia milosrdných bratov po iniciatíve psychiatra J. Grisleina vyučovania pre duchovne (mentálne) zaostalých v živote. Prakticky od jej vzniku napreduje spôsob vyučovania, ktorý diferencuje žiakov s ľahším a ťažším mentálnym postihnutím. Na začiatku minulého storočia , t.j. v súvislosti so zavedením zákona o povinnej školskej dochádzke (v roku 1914) venuje človek deťom, ktoré vykazujú mentálnu zaostalosť viac pozornosti. Od 1914 sa tieto deti vyučujú v oddelených , v oblasti riadnych škôl, založených triedach. V 30-tych rokoch sa črtá v Belgicku nový vývoj, ktorý tvorí najmä oblasť pre vyučovanie zrakovo a sluchovo postihnutých. Po druhej svetovej vojne vznikajú taktiež formy vyučovania pre telesne postihnuté deti a pre deti s poruchami správania, ktoré boli pôvodne zaradené do internátu.