Na základe poznatkov uvedených v našej práci možno skonštatovať, že názory na zdroje ekonomického rastu sa značne odlišovali. Neoklasické, tak ako aj neokeynesovské modely rastu boli významnými pre rozvoj nových teórií ekonomického rastu, ktoré z nich výchádzajú. Ucelená teória, ktorá by vysvetľovala problematiku ekonomického rastu však neexistuje.
Na ekonomický rast je potrebné sa pozerať z hľadiska novej ekonomiky, ktorá je založená na zmenách v organizácii a rozhodovaní ekonomických subjektov, technologickej inovácii a rozvoji ľudských zdrojov a je podporená rastom medzinárodnej výmeny a globálnym využitím sieťových informačných systémov. Pôsobia na neho teda aj také faktory ako veda, technika, tvorivosť, slobodné hospodárstvo, kvalita inštitucionálneho usporiadania spoločnosti, otvorenosť ekonomiky a pod.
Ekonomická teória (teórie rastu, nové endogénne teórie rastu) zdôrazňujú význam akumulácie ľudského kapitálu, výsledky výskumu a vývoja a inovačných procesov pri dosahovaní ekonomického rastu, zvyšovania konkurencieschopnosti ekonomík, zvyšovania kvality života a tým celkového hospodárskeho rozvoja.
Investície do vzdelávania, vedy, výskumu a inovácií síce prinášajú svoje efekty s určitým oneskorením, ale ich prínos pre spoločnosť ako takú je nepopierateľná. (Barzel, 1968; Griliches, 1994; Rogers, 1995). Možno teda povedať, že endogénne teórie rastu, ktoré sa zaoberajú výskumom a inovácií majú v súčasnosti veľkú opodstatnenosť.