Využívanie sily vetra siaha niekoľko tisíc rokov do minulosti a sú s ním spájané počiatky ľudskej civilizácie, kedy sa človek rozhodol využiť túto energiu na pohon plavidiel, pohon mlynov, alebo zavlažovanie polí na viacerých ostrovoch. 20. storočie však znamenalo nástup nových energetických zdrojov - elektriny, ropy a zemného plynu, ktoré veterné čerpadlá postupne zatlačili do pozadia. Tento stav trval až do ropnej krízy v 70. rokoch, kedy sa záujem o veternú energiu znovu oživil. Veterná energia je definovaná ako pohybová (kinetická) energia vzduchu. Slnečné lúče dopadajúce na zemský povrch spôsobujú jeho ohrievanie rôznou intenzitou, v závislosti nielen od nadmorskej výšky, ale aj morfológie územia (terénnych depresií), v dôsledku čoho dochádza k teplotným a tlakovým rozdielom, ktoré dávajú do pohybu masy vzduchu. Prúdenie vzduchu je teda dôsledkom nerovnomerného rozloženie teplôt v atmosfére, ktoré spôsobuje tlakové rozdiely. Vedci predpokladajú, že 2 % slnečnej energie sa premení trvale na prúdenie vzduchu. Je to 50 až 100-krát viac ako energia, ktorú premenia všetky rastliny na Zemi na živú biomasu. Pod pojmom vietor sa rozumie len horizontálna zložka prúdenia vzduchu. Veterná energia bola v uplynulom desaťročí najdynamickejšie sa rozvíjajúcim energetickým zdrojom; tento alternatívny spôsob sa vyyužíva na výrobu elektrickej energie dnes využíva 50 krajín na výrobu tepla telekomunikačné účely, dobíjanie batérií . Na začiatku súčasného rozvoja veternej energetiky vo svete stál vývoj a výroba malých veterných turbín. Tieto malé zariadenia sa využívali pre jednoduché aplikácie avšak po tom, čo ich výkon postupne narastal stratili význam ako zdroj elektrickej energie pre jednotlivé domy.