Skriptá: Základy geológie

Doslovný preklad slova geológia je veda o Zemi (z gréc. gé = zem, logos = slovo). Obsah geológie ako vedy je však zúžený a predmetom bádania geológie je zemská kôra, resp. litosféra, podstatná zložka abiotickej prírody.
Geológia patrí k najmladším prírodným vedám a ako ucelený vedný obor sa profilovala koncom 18. storočia. Problematikou vzniku neživej prírody sa však zaoberali už starovekí grécki filozofovia. Xenofanes s Kolofonu (7. stor. pr. Kr.), Herodot (5. stor. pr. Kr.) a hlavne Thales z Miletu usudzovali, že všetko na Zemi vzniklo z vody (neptunistický princíp). Iní ako Herakleitos a Empedokles z Agrigentu (5. stor. pr. Kr.), Zenon (3. až 2. stor. pr. Kr.) a Strabon (1. stor. pr. Kr.) zdôrazňovali význam sopečnej činnosti pre formovanie Zeme (plutonistický princíp). Pythagoras si Zem predstavoval ako guľu so žeravým jadrom, čo súhlasí s dnešnými poznatkami o Zemi. O neživej prírode pojednával aj Aristoteles (4. stor. pr. Kr.). Jeho názory sa neopierali o priame pozorovania prírody a boli skôr dielom fantázie, napriek tomu v nazeraní na neživú prírodu Aristoteles bol autoritou pre arabských ako aj kresťanských európskych učencov stredoveku. V starom Ríme zemetrasenia a sopečná činnosť zaujala Senecu (2 - 65 po Kr.), lekára cisára Nerona. Pozdnejšie Plinius starší opisoval geologické javy a jeho synovec Plinius mladší opísal katastrofický výbuch sopky Vezuv, ktorý zničil osady na svojom úpätí Pompeje a Herculaneum (r. 79 po Kr.).
Začiatkom novoveku sa problematikou geológie zaoberali Leonardo da Vinci (1452 - 1519), Agricola (1494 - 1555), Giordano Bruno (upálený v Ríme v r. 1600), Nicolaus Steno (1638 - 1687) a ďalší.
Geológia ako veda sa začala formovať na konci 18. storočia a to prácami škótskeho bádateľa Jamesa Huttona (1726 - 1797), ktorý vo svojom spise Theory of the Erth presadzoval plutonistickú (vulkanickú) predstavu vzniku hornín a nemeckého vedca A.G. Wernera (1750 - 1817), profesora saskej banskej akadémie vo Freibergu, ktorý hlásal, že všetky horniny, vrátane sopečných, vznikli z vody (neptunizmus). Nereálnosť Wernerovho učenia pozdejšie vyvracali jeho vlastní žiaci a vinikajúci prírodovedci Leopold von Buch a Alexander von Humboldt (prvá polovica 19. storočia). Ich súčasníkom bol inžinier, staviteľ ciest a geológ samouk William Smith (1759 - 1839), ktorý pri svojej práci v teréne stredného Anglicka si všimol zákonitosti stavby usadených hornín a stal sa zakladateľom stratigrafickej geológie.
Zakladateľmi paleontológie boli Francúzi. Jean Baptiste de Lamarck (1744 - 1829) položil základy paleontológie nestavovcov a zastával názor o vývoji živočišných druhov pod vplyvom meniaceho sa životného prostredia. George Cuvier (1769 - 1832) bol zakladateľom zrovnávacej anatómie a paleontológie stavovcov, ktorý veril, že vývoj živočíšnej ríše bol následkom katastrôf, ktoré zničili dovtedajší život aby mohol začať nový na vyššom vývojovom stupni.
Cuvierovo učenie vyvrátil anglický učenec a cestovateľ Charles Lyell (1797 - 1895), ktorý jasne a presvedčivo sformuloval dovtedajšie geologické poznatky v klasickom diele Principles of geology. Kniha vyšla v 11 vydaniach, každé z nich autor rozširoval a doplňoval a tak sa stal otcom modernej geológie. Proti Cuvierovmu katastrofizmu postavil princíp aktulalizmu tvrdiac, že v minulosti Zeme aj v súčasnosti pôsobili a pôsobia rovnaké geologické sily.