V systéme riadenia rizika je nevyhnutné rešpektovať skutočnosť, že prakticky neexistuje absolútna bezpečnosť. Preto je potrebné v praxi akceptovať aj takú mieru bezpečnosti, pri ktorej sa ešte vyskytuje neželateľné ohrozenie avšak ktoré je človek donútený akceptovať, tzv. akceptovateľné riziko. Akceptovateľné riziko predstavuje určitú pravdepodobnosť vzniku nežiaducej udalosti s po-tenciálnymi negatívnymi následkami na zdraví, hospodárskych hodnotách alebo prostredí, ktorú je osoba, skupina alebo spoločnosť ochotná pripustiť (podstúpiť). Objekt, v ktorom vyskytujúce sa riziko je menšie ako akceptovateľné sa považuje za dostatočne bezpečný. Akceptovateľnosť, čiže prijateľnosť rizika a potreba jeho stanovenia vystúpila do popredia v súvislosti s výskytom veľkého potenciálu nebezpečenstva, s analyzovaním komplikovanejších technických systémov a z nich vyplývajúceho možného závažnejšieho ohrozenia obyvateľstva a životného prostredia.
Pokiaľ skutočné riziko v systéme človek - technika - prostredie je v zásade determinované a s využitím parametrov inžinierskych a prírodovedných disciplín je ho možno objektívne posúdiť, akceptovateľné riziko sa vyznačuje výrazne subjektívnymi hľadiskami a je výsledkom určitej „dohody sociálno-ekonomicko-politických náhľadov“, pričom by malo vychádzať z aktuálnej úrovne vedy a techniky.
V súvislosti s akceptovateľnosťou rizika sa najmä v prípadoch závažnejších havárií ohrozujúcich životné prostredie rozlišuje tiež individuálne a spoločenské riziko. Pri individuálnom riziku sa uvažuje s účinkami na jednu osobu v ohrozenom priestore a pri spoločenskom riziku sa ohrozenie vzťahuje na celú populáciu v danom priestore.