Životné podmienky sa stávajú pre niektorých jednotlivcov či skupiny ľudí zjavne znevýhodňujúce, lebo ich tvorili fyzicky, duševne a výkonovo silní pre fyzicky, duševne a výkonovo silných.“ (Repková, 1998).
Faktom je, že do 90-tych rokov 20. storočia neexistovala na Slovensku žiadna adekvátna starostlivosť o osoby s autizmom. Prvé pokusy o pomoc týmto jednotlivcom sa datujú v roku 1993, kedy bola vypracovaná cielená starostlivosť so strany trojrezortnej spolupráce ministerstiev (Ministerstvo zdravotníctva, Ministerstvo školstva a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny). Riešenie integrovaného bývania pomocou ústavnej starostlivosti, zdravotná diagnostika a následné odstraňovanie, zmierňovanie postihnutia medikamentóznou prípadne chirurgickou liečbou, otázka vzdelávania pomocou špeciálnych škôl. Posun k lepšiemu vďaka snahe štátu iste prispel ku skvalitneniu životných podmienok občanov s autizmom. Otázne je či sú uskutočnené kroky postačujúce a či riešenie problému zamerané na združovanie postihnutých do skupín a ich segregácia je riešením.
Autizmus je už v dnešnej dobe známy pojem, nespočetné množstvo internetových portálov a dostupnej literatúry ponúka informácie o tejto poruche. O jeho špecifikách a hlavne o ľuďoch, ktorí ňou trpia. Okolie vie, čo je to autizmus, vie aké sú symptómy, vie ako sa porucha prejavuje a neprejavuje. Počuť o chlapcovi postihnutom autizmom z médií, len keď sa stratí a hlavné mesto zažíva rozruch pri pátraní po dotyčnom, myslím nie je ten pravý spôsob, ako by sa mala v dnešnej spoločnosti zvyšovať informovanosť. Ten odlišný spôsob, ako ľudské nešťastie - to je dôvod, prečo som si zvolil spomedzi množstva porúch práve autizmus. Ďalším atribútom je projekt, v dnešnej dobe asi nenájdeme oblasť, kde by sa projekt nedal uplatniť. Postupnosť úkonov s presne stanoveným začiatkom a koncom so zdrojmi a tímom ktorý pracuje na dosahovaní cieľov je cesta ako riešiť a posúvať veci dopredu.