Skriptá: Skriptá z predmetu Dejepis

Najdlhšou etapou ľudských dejín sú dejiny praveku. Začínajú sa zrodom ľudského vedomia pred 2,5 miliónmi rokov a končia sa nástupom doby historickej s písomnými záznamami ako základným prameňom. Dĺžka trvania praveku je v rôznych oblastiach rôzna. Závisí jednak od doby počiatkov osídlenia daného priestoru zástupcami druhu Homo a jednak od doby vzniku písomníctva v tom istom regióne. Objavenie sa písomných dokumentov býva stotožňované s nástupom civilizácie či so začiatkom staroveku.

Bázou pre skúmanie dejín praveku sú pramene artefaktové, ktoré vznikli zámernou Činnosťou človeka (predmety, sídliská, pohrebiská, komunikácie a pod.) a pramene neartefaktové, na vzniku ktorých sa človek nepodieľal, ale vypovedajú o okolnostiach jeho života (kostrové pozostatky, ekofakty, ako geografické a klimatické pomery, akosť pôdy, vodné zdroje, surovinové zdroje a pod.). Vyhľadať, získať, utriediť a interpretovať tieto pramene je úlohou archeológie a príbuzných vedných disciplín (antropológia, paleobotanika, pedológia, geológia, geografia, geofyzika, etnografia, etnológia, epigrafika, numizmatika a i.).

Dôležitou otázkou v rámci triedenia prameňov je ich datovanie. Pre správne časové zaradenie prameňa sú dôležité nálezové okolnosti a nálezový celok, v ktorom bol objavený. Ich vyhodnotením možno prameň datovať buď relatívne (vyjadrením postavenie starší - mladší vo vzťahu k inému prameňu) alebo absolútne (číselným vyjadrením veku).

Datovanie pomocou klasických archeologických metód má obmedzené možnosti. Čoraz viac sa preto pri stanovovaní veku prameňa aplikujú postupy prírodných vied. Prevratne v tomto smere zapôsobila rádio karbónová metóda, využiteľná pri datovaní organických zvyškov (rastliny, kosti zvierat a ľudí) a dendrochronológia, založená na počítaní letokruhov dlhovekých stromov.

Výsledkom procesu utriedenia prameňov je periodizácia dejín praveku - rozdelenie na kratšie úseky s určením dĺžky ich trvania v absolútnych dátumoch. Od Čias Christiana Jürgensena Thomsena (1788-1865), dánskeho múzejníka, sa vžil tzv. trojdobý systém, t.j. delenie praveku na dobu kamennú, bronzovú a železnú podľa materiálu používaného na výrobu nástrojov. Toto delenie síce nezodpovedá reálnemu historickému vývoju ľudskej spoločnosti, ale ako schéma posvätená tradíciou sa vďaka všeobecnému konsenzu používa naďalej.

Vyjadrenie dĺžky trvania jednotlivých dôb v dátumoch je špecifické pre určité územia v závislosti od rôzneho tempa ich historického vývoja.