Svet na konci 20. storočia bol, i dnes stále je svetom mnohých organizačných zmien. Sme nútení čeliť tvrdým požiadavkám rýchlo sa meniaceho trhu, novým technológiám, novým ekologickým nárokom a tiež novo vznikajúcim potrebám nás samotných. V tomto kontexte sú organizácie súkromného sektora nútené hľadať nové spôsoby ako sa stať čoraz viac flexibilnejšími, prispôsobivejšími a konkurencieschopnejšími. Nové požiadavky sú však v rámci tohto trendu kladené aj na organizácie verejného sektora. Tie by mali byť viac efektívnejšie, štíhlejšie a lepšie odpovedajúce potrebám verejnosti.
Pri zabezpečovaní týchto nárokov sa teda stretávame s potrebami lepšieho využívania zdrojov organizácie. Z teórie ekonómie vieme, že týmito zdrojmi (výrobnými faktormi) sú PRÁCA, PÔDA, a KAPITÁL. Predmetom tejto práce je lepšie využívanie ľudského kapitálu. Budeme vychádzať z predpokladu, že organizácie nevyužívajú celý potenciál svojich zamestnancov a navrhovať jeho lepšie využívanie a to konkrétne spôsobom vytvárania optimálnych podmienok pre sebarealizáciu pracovníkov prostredníctvom zavádzania participačných programov.
Cieľom predkladanej práce je teda popísanie a vysvetlenie zamestnaneckej participácie, foriem v akých sa môže vyskytovať a tiež jej potencionálne pozitívnych efektov. V ďalšom texte sa budeme zaoberať najskôr opodstatnením potreby takéhoto konceptu, potom jeho popísaniu a nakoniec uvedením jeho predpokladaných pozitívnych výstupov.