Pracovné právo upravuje základné vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v pracovnom procese.
Tieto vzťahy upravuje ZÁKONNÍK PRÁCE.
Po nežnej revolúcii v roku 1989 došlo k zásadným zmenám nielen v politickom živote, ale aj v ekonomickom. To sa odrazilo aj na nutných zmenách právneho systému - teda aj v pracovnom práve.
Prvá etapa reformy pracovného práva: Zákonník práce bol novelizovaný v roku 1991, kedy sa znížila miera donucujúcich ustanovení, čím sa vytvorila väčšia voľnosť v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákon č. 2/1991 o kolektívnom vyjednávaní vytvoril predpoklady pre kolektívne vyjednávanie medzi sociálnymi partnermi a tvorbu kolektívnych zmlúv. Zákonník práce bol niekoľko krát menený a doplnený, čím sa zavŕšila prvá etapa reformy pracovného práva.
Druhá etapa reformy pracovného práva: Vytvorila optimálne podmienky pre fungovanie trhového hospodárstva. Zákonník práce bol novelizovaný 2. júla 2001 a účinnosť nadobúda 1. apríla 2002. V tomto zákonníku práce sa prehlbuje význam zmluvnosti a liberalizácie v pracovnoprávnych vzťahoch. SR sa snaží vstúpiť do EU a jednou z podmienok je aj prispôsobenie pracovného práva európskym štandardom. Zákonník práce je v súlade s pracovným právom EU. Napriek liberalizácii a likvidácii donucujúcich ustanovení, zaručuje zákonník základné sociálne práva, ktoré sú zakotvené v Ústave SR i keď sú minimalizované ( je určené len to, čo musí urobiť zamestnávateľ v každom prípade) a tiež upravuje len základné povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov. V tomto zákonníku práce sa uvádza ako jediný spôsob založenia pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy, teda už nie vymenovaním, čo sa často zneužívalo. Určuje sa tu minimálna dĺžka odpočinku, maximálna dĺžka pracovného vzťahu a pod. Donucujúce ustanovenia sa teda minimalizujú.
Tretia etapa reformy pracovného práva: Posledná novelizácia sa konala koncom mája r. 2003 a do platnosti vstúpila 1. júla 2003. Vypustil sa paragraf, ktorý zakazoval pracovnoprávny vzťah medzi manželmi.