Prednášky: Sociálna práca v prospech ľudí s mentálnym postihnutím

Stretli ste sa už niekedy s mentálne postihnutým jedincom? Strávili ste s ním nejaký čas? Ak áno, určite viete, že znížená intelektová úroveň týchto ľudí nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov nielen medzi mentálne postihnutými, ale aj medzi ostatnými a nimi. Ako keby láska, cit, spolupatričnosť, priateľstvá a iné pozitívne črty kompenzovali ich intelektovú nedostatočnosť. Svoju lásku a náklonnosť vedia nielen prežívať, ale aj prejavovať. Nie je nič krajšie, ako ich večné “ľúbim ťa, chýbaš mi, túžim po tebe". Málokedy sa stane, že by boli zákerní, prefíkaní, alebo zlomyseľní. A ak, tak sú to jedinci so subnormou, alebo ľahkým stupňom mentálneho postihnutia v dôsledku sociálnej deviácie. Pri charakteristike ľudí s Downovým syndrómom mi chodí vždy na myseľ citát profesora Pueschela. "Sú krásni a úprimní, so srdciami plnými lásky, s toľkou nehou, akú je len darom dostať. Naučil som sa od nich veľa, viac ako na lekárskej fakulte a vďaka nim sa môžem teraz o tieto vedomosti s vami deliť. Sú iní, určite lepší, lebo sa vedia radovať z maličkostí, vidia niekedy oveľa viac, lebo vedia čítať z ľudských sŕdc a duší". Pamätám sa na stretnutie s novinárkou, ktorá po rozhovore s Jurkom napísala: "Kedysi som čítala, že stretnúť človeka s Downovým syndrómom obohatí nielen moje poznanie, zmýšľanie, ale aj moje cítenie. Dnes viem, že je to ešte umocnenejšie a že si na neho spomeniem vždy pri kritických chvíľach môjho života. Áno, stretla som človiečika s neuveriteľnou schopnosťou prejavovania lásky a citu. Stretla som človeka - ľudskú bytosť".