Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda sa koncom dvadsiatych rokov stali programovými kliesniteľmi moderny v maliarstve. Svojou tvorbou boli proti výtvarnému naturalizmu. Tvrdili a dokazovali, že obraz nie je prepis videnej skutočnosti, ale že je schopný samostatného života a pôsobenia no city diváka. Vedome prekračovali hranice akademizmu a priberali výrazovú expresívnosť. Tvrdili, že umenie musí držať krok s vývinom civilizácie a kultúry. Úzka spojitosť moderny s úžitkovým umením je práve viditeľná na Fullových dielach.