ŠVOČ: Štruktúra osobnosti a iracionalita v myslení vo vzťahu so senzitivitou voči nespravodlivosti
Zobraziť detaily | Obľúbený
Vo všeobecnosti sa myslenie považuje za najvyšší stupen poznávacích procesov. Pre plnenie
funkcie prostriedku postihovania objektívnej reality sa pri nom predpokladá istá schopnost primerane
a neskreslene ju odrážat, spracúvat a interpretovat.
Je však objektívna realita vnímaná vždy aj objektívne? Nie tak samozrejme, pretože myslenie je proces subjektívny. Je to v podstate vnútorný dialóg. Už Sokrates opísal myslenie ako „diskurz, ktorý mysel vedie sama so sebou“ a podobne aj Watson na základe pozorovaní usudzoval, že „myslenie nie je nic iné, ako hovor so sebou a k sebe samému“ (in Kordacová, 2003a, s. 46).
Na to, aby sme teda v tomto procese vnútorného dialógu (myslenia) pomenovali (interpretovali) udalosti a situácie v našom živote (navzdory subjektivite) neskreslene a adekvátne, je dôležité logickokritické myslenie, ktoré je predpokladom racionality.
Je však objektívna realita vnímaná vždy aj objektívne? Nie tak samozrejme, pretože myslenie je proces subjektívny. Je to v podstate vnútorný dialóg. Už Sokrates opísal myslenie ako „diskurz, ktorý mysel vedie sama so sebou“ a podobne aj Watson na základe pozorovaní usudzoval, že „myslenie nie je nic iné, ako hovor so sebou a k sebe samému“ (in Kordacová, 2003a, s. 46).
Na to, aby sme teda v tomto procese vnútorného dialógu (myslenia) pomenovali (interpretovali) udalosti a situácie v našom živote (navzdory subjektivite) neskreslene a adekvátne, je dôležité logickokritické myslenie, ktoré je predpokladom racionality.