Seminárna práca: Význam a miesto environmentálnej výchovy z hľadiska výchovy mnohostranne harmonicky rozvinutej osobnosti
Skryť detaily | Obľúbený- Kvalita:90,2 %
- Typ:Seminárna práca
- Univerzita:Žilinská univerzita v Žiline
- Fakulta:Fakulta humanitných vied
- Kategória:Humanitné vedy
- Podkategória:Pedagogika
- Predmet:Teória výchovy
- Rozsah A4:12 strán
- Zobrazené:2 832 x
- Stiahnuté:32 x
- Veľkosť:0,1 MB
- Formát a prípona:MS Office Word (.doc)
- Jazyk:slovenský
- ID projektu:4232
- Posledna úprava:18.06.2017
Obsah výchovy vo svojej mnohotvárnosti by mal v hlavných rysoch sledovať otázky starostlivosti o životné prostredie. Mal by usmerňovať konanie človeka, predvídať vývoj kvality prostredia v priamych a nepriamych súvislostiach. Rovnako by mal byť zameraný na kontrolu stavu prostredia a princípov výchovného pôsobenia a usmerňovania. Medzi najčastejšie nástroje výchovného pôsobenia počítame: prognózovanie, stimulovanie, využívanie vedecko-populárnych poznatkov, didakticko-metodické usmerňovanie (školská, mimoškolská výchova), propagáciu a informatiku. V neposlednom rade aj neustále oboznamovanie sa s novými koncepciami zameranými na environmentálnu výchovu doma aj v zahraničí.
Environmentálna výchova a vzdelávanie sa stávajú významnými prvkami v stratégii starostlivosti o životné prostredie. Ich cieľom je osvojenie si ucelených poznatkov a vedomostí z oblasti životného prostredia, pričom vychádzajú zo základných znalostí a vedomostí o životnom prostredí. Ďalšou ich úlohou je smerovanie k harmónii cítenia, myslenia a zodpovedného správania sa ľudí k vonkajšiemu prostrediu, živým organizmom, ostatným ľuďom a voči sebe, k vytváraniu vlastného spôsobu života a životného štýlu. Hlavným cieľom environmentálnej výchovy a vzdelávania je však naučiť žiakov aj študentov myslieť, aby upustili od memorovania pojmov a termínov a viesť ich k chápaniu vzájomných súvislosti medzi človekom a jeho prostredím, ktoré by sa malo realizovať už od predškolského veku až po vysokoškolský vek.
Environmentálnu výchovu možno definovať ako výchovu jedinca, ktorého hodnotový systém mu umožní múdro a citlivo konať v prospech ochrany a zachovania biodiverzity života vo všetkých jeho formách, ktorý bude schopný súcitu s prírodou a inými živými tvormi, a ktorý bude ochotný preberať zodpovednosť za svoje konanie a prijímať dobrovoľnú skromnosť ako spôsob života únosne zaťažujúc životné prostredie.
V roku 1977 bol termín environmentálna výchova zavedený na konferencii UNESCO v Tbilisi, kde boli formulované aj ciele environmentálnej výchovy:
• Vytvoriť nové vzory správania sa jednotlivcov, skupín a spoločenstiev vo vzťahu k životnému prostrediu.
• Poskytnúť každému možnosť získať vedomosti, hodnoty a schopnosti, potrebné pre ochranu životného prostredia.
• Podporiť vedomie starostlivosti o hospodárske, sociálne, politické a ekologické súvislosti v mestách a na vidieku.
Východiskom pre nové chápanie environmentálnej výchovy sa stala konferencia Organizácie spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (Rio de Janeiro 1992), kde bol prijatý dokument AGENDA 21. V súvislosti s Agendou 21 sa začala environmentálna výchova spájať s myšlienkou trvalo udržateľného rozvoja. Je to spôsob života, ktorý hľadá rovnováhu medzi nárokmi človeka a možnosťami prírody tak, aby sa zachovali prírodné zdroje i pre ďalšie generácie. Žime tak, aby sme pri uspokojovaní svojich potrieb neobmedzovali práva tých, ktorí prídu po nás.
Environmentálna výchova a vzdelávanie sa stávajú významnými prvkami v stratégii starostlivosti o životné prostredie. Ich cieľom je osvojenie si ucelených poznatkov a vedomostí z oblasti životného prostredia, pričom vychádzajú zo základných znalostí a vedomostí o životnom prostredí. Ďalšou ich úlohou je smerovanie k harmónii cítenia, myslenia a zodpovedného správania sa ľudí k vonkajšiemu prostrediu, živým organizmom, ostatným ľuďom a voči sebe, k vytváraniu vlastného spôsobu života a životného štýlu. Hlavným cieľom environmentálnej výchovy a vzdelávania je však naučiť žiakov aj študentov myslieť, aby upustili od memorovania pojmov a termínov a viesť ich k chápaniu vzájomných súvislosti medzi človekom a jeho prostredím, ktoré by sa malo realizovať už od predškolského veku až po vysokoškolský vek.
Environmentálnu výchovu možno definovať ako výchovu jedinca, ktorého hodnotový systém mu umožní múdro a citlivo konať v prospech ochrany a zachovania biodiverzity života vo všetkých jeho formách, ktorý bude schopný súcitu s prírodou a inými živými tvormi, a ktorý bude ochotný preberať zodpovednosť za svoje konanie a prijímať dobrovoľnú skromnosť ako spôsob života únosne zaťažujúc životné prostredie.
V roku 1977 bol termín environmentálna výchova zavedený na konferencii UNESCO v Tbilisi, kde boli formulované aj ciele environmentálnej výchovy:
• Vytvoriť nové vzory správania sa jednotlivcov, skupín a spoločenstiev vo vzťahu k životnému prostrediu.
• Poskytnúť každému možnosť získať vedomosti, hodnoty a schopnosti, potrebné pre ochranu životného prostredia.
• Podporiť vedomie starostlivosti o hospodárske, sociálne, politické a ekologické súvislosti v mestách a na vidieku.
Východiskom pre nové chápanie environmentálnej výchovy sa stala konferencia Organizácie spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (Rio de Janeiro 1992), kde bol prijatý dokument AGENDA 21. V súvislosti s Agendou 21 sa začala environmentálna výchova spájať s myšlienkou trvalo udržateľného rozvoja. Je to spôsob života, ktorý hľadá rovnováhu medzi nárokmi človeka a možnosťami prírody tak, aby sa zachovali prírodné zdroje i pre ďalšie generácie. Žime tak, aby sme pri uspokojovaní svojich potrieb neobmedzovali práva tých, ktorí prídu po nás.