Vypracované otázky: Vypracované materiály ku skúške z predmetu Rímske právo
Skryť detaily | Obľúbený- Kvalita:92,3 %
- Typ:Vypracované otázky
- Univerzita:Univerzita Komenského v Bratislave
- Fakulta:Právnická fakulta
- Kategória:Humanitné vedy
- Podkategória:Právo
- Predmet:Rímske právo 1
- Študijný program:1. Ročník BC denná forma
- Autor:otazky123
- Ročník:1. ročník
- Rozsah A4:60 strán
- Zobrazené:3 016 x
- Stiahnuté:47 x
- Veľkosť:0,1 MB
- Formát a prípona:MS Office Word (.docx)
- Jazyk:slovenský
- ID projektu:46874
- Posledna úprava:23.01.2017
1. Materiálne a formálne právo dediť:
II. Formálne právo dediť
Formálne právo neopomenuteľného dediča spočívalo v jeho nároku byť v poručiteľovom závete spomenutý, či už ako ustanovený dedič, alebo ako vydedený. Zmyslom tohto formálneho nároku bolo robiť na poručite¬ľa morálny nátlak v prospech najbližších príbuzných. Jeho nedostatkom však bolo, že sa vlastne nijako neobmedzovala poručiteľova voľnosť dispo-novať dedičstvom. Preto ďalší vývoj smeroval k tomu, aby sa určitým zá¬konným dedičom zabezpečil podiel z dedičstva aj v prípade dedenia zo závetu.
Neopomenutelhými dedičmi boli:
a) podľa civilného práva sui heredes (zákonný dedič) závetcu,
b) podľa prétorského práva okrem sui heredes aj emancipované deti zá¬vetcu.
Platilo tiež, že ak chcel otec syna (aj ak išlo o postuma - t j. narodeného po smrti poručiteľa) vydediť, musel ho vydediť jednotlivo s udaním jeho mena (nominatim), napríklad: „Titius, syn môj, nech je vydedený!" (Titius filius meus exheres esto!), kým ostatní neopomenuteľní dedičia (napr. manželka in manu, dcéry, vnuci) mohli byť vydedení všeobecnou klauzulou bez ich mena, napríklad: „Všetci ostatní nech sú vydedení!"(Ceteri omnes ehere-des sunto'!). Opomenutie syna robilo celý závet neplatným podľa civilného práva, nie však podľa práva prétorského. Prétor priznával opomenutým dedičom bonorum possessio (držba majetku) proti závetu (contra tabulas) na zákonný dedič¬ský podiel z dedičstva.
II. Formálne právo dediť
Formálne právo neopomenuteľného dediča spočívalo v jeho nároku byť v poručiteľovom závete spomenutý, či už ako ustanovený dedič, alebo ako vydedený. Zmyslom tohto formálneho nároku bolo robiť na poručite¬ľa morálny nátlak v prospech najbližších príbuzných. Jeho nedostatkom však bolo, že sa vlastne nijako neobmedzovala poručiteľova voľnosť dispo-novať dedičstvom. Preto ďalší vývoj smeroval k tomu, aby sa určitým zá¬konným dedičom zabezpečil podiel z dedičstva aj v prípade dedenia zo závetu.
Neopomenutelhými dedičmi boli:
a) podľa civilného práva sui heredes (zákonný dedič) závetcu,
b) podľa prétorského práva okrem sui heredes aj emancipované deti zá¬vetcu.
Platilo tiež, že ak chcel otec syna (aj ak išlo o postuma - t j. narodeného po smrti poručiteľa) vydediť, musel ho vydediť jednotlivo s udaním jeho mena (nominatim), napríklad: „Titius, syn môj, nech je vydedený!" (Titius filius meus exheres esto!), kým ostatní neopomenuteľní dedičia (napr. manželka in manu, dcéry, vnuci) mohli byť vydedení všeobecnou klauzulou bez ich mena, napríklad: „Všetci ostatní nech sú vydedení!"(Ceteri omnes ehere-des sunto'!). Opomenutie syna robilo celý závet neplatným podľa civilného práva, nie však podľa práva prétorského. Prétor priznával opomenutým dedičom bonorum possessio (držba majetku) proti závetu (contra tabulas) na zákonný dedič¬ský podiel z dedičstva.