Seminárna práca: Descartes R. a jeho filozofia
Zobraziť detaily | Obľúbený
Klasický novoveký racionalizmus
Novoveká filozofia nadväzuje na celé dedičstvo dovtedajšej filozofie, jej vývin siaha od 17.-19. storočia a určujú ho dva rozhodujúce činitele. Prvým je prechod západoeurópskych krajín od feudalizmu k novému buržoáznemu usporiadaniu spoločnosti. Druhým činiteľom je rozvoj prírodných vied, ktorých vplyv je taký výrazný, že do popredia filozofie sa dostáva problematika vedeckého poznania. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva teória poznania. Vývin novovekej filozofie sa javí ako riešenie sporu racionalizmu a empirizmu. „Oproti scholastickému racionalizmu sa začal v poznaní čoraz viac uplatňovať empirizmus založený na zmyslovom poznaní. R. Descartes neskôr pridal k empirizmu druhý novoveký pilier - racionalizmus nového druhu, ktorý sa opieral o subjektivitu človeka a ktorý následne podroboval všetko rozumovej kritike.“
Empirizmus preferuje skúsenostné východiská vedeckého poznania, pôvod poznania nachádza v zmysloch a vnemoch. Racionalizmus nachádza východisko poznania v istotách rozumu. Vychádza z predpokladu, že svet je racionálne usporiadaný, a to vedie jeho predstaviteľov k rozpracúvaniu rozsiahlych a ucelených „filozofických systémov“, s ktorými sa v empirizme nestretávame. Filozofia sa v tomto období usiluje dokázať, že jedine rozumové pravdy môžu byť spoľahlivé a isté oproti nestálym skúsenostiam našich zmyslov. Teoretické myslenie v porovnaní so zmyslovým vnímaním nepredstavuje len vyšší stupeň poznania, ale je to zároveň samostatný, od zmyslového vnímania nezávislý zdroj všetkého toho, čo naše zmysly bezprostredne nevnímajú. Novoveký racionalizmus sa spájal s kultom rozumu, s vierou v neobmedzenú poznateľnosť sveta človeka podľa princípov rozumu.
Novoveká filozofia nadväzuje na celé dedičstvo dovtedajšej filozofie, jej vývin siaha od 17.-19. storočia a určujú ho dva rozhodujúce činitele. Prvým je prechod západoeurópskych krajín od feudalizmu k novému buržoáznemu usporiadaniu spoločnosti. Druhým činiteľom je rozvoj prírodných vied, ktorých vplyv je taký výrazný, že do popredia filozofie sa dostáva problematika vedeckého poznania. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva teória poznania. Vývin novovekej filozofie sa javí ako riešenie sporu racionalizmu a empirizmu. „Oproti scholastickému racionalizmu sa začal v poznaní čoraz viac uplatňovať empirizmus založený na zmyslovom poznaní. R. Descartes neskôr pridal k empirizmu druhý novoveký pilier - racionalizmus nového druhu, ktorý sa opieral o subjektivitu človeka a ktorý následne podroboval všetko rozumovej kritike.“
Empirizmus preferuje skúsenostné východiská vedeckého poznania, pôvod poznania nachádza v zmysloch a vnemoch. Racionalizmus nachádza východisko poznania v istotách rozumu. Vychádza z predpokladu, že svet je racionálne usporiadaný, a to vedie jeho predstaviteľov k rozpracúvaniu rozsiahlych a ucelených „filozofických systémov“, s ktorými sa v empirizme nestretávame. Filozofia sa v tomto období usiluje dokázať, že jedine rozumové pravdy môžu byť spoľahlivé a isté oproti nestálym skúsenostiam našich zmyslov. Teoretické myslenie v porovnaní so zmyslovým vnímaním nepredstavuje len vyšší stupeň poznania, ale je to zároveň samostatný, od zmyslového vnímania nezávislý zdroj všetkého toho, čo naše zmysly bezprostredne nevnímajú. Novoveký racionalizmus sa spájal s kultom rozumu, s vierou v neobmedzenú poznateľnosť sveta človeka podľa princípov rozumu.